Chápem, že sú chvíle, keď aj ten najzapálenejší pracant má všetkého po krk a nič sa mu nechce. Ale...
Situácia. Obchodík Tesco Express, pôvodne menšia samoobsluha uchvátená nenásytným reťazcom. Zamestnancov hromada, niektorí v mundúroch červených, niektorí v modrých, plus jeden SBSkár. V mojom košíku nákup malý, rovnako ako v košíku tety, ktorá sa pomaly obšmieta okolo troch pokladní, za ktorými nikto nestojí. Iba dole sa mechrí nejaká levica, preskupujúca fľaše s liehovinami. Naveľa z nej vyletí výkrik:
"XÝ! Môžeš prísť do pokladne?"
XY prichádza, pomaly nablokuje a začína odchádzať. Levica sa zdola ozve:
"Ani neodchádzaj, ďalší sú tu hneď," teda myslela asi kandidátov na platenie.
"Ech, čo je toto za prácu, človek si nemôže ani pospať, ani odísť, kedy chce..."
Dodávam, že čo by nemohol. Môže, slobodnú vôľu mu v tomto smere nik nezobral. Len potom by to nebolo tak úplne isté s prácou, že áno.
A ešte jedna vec je zaujímavá: tých vykladačov tovaru a celkovo zamestnancov je v obchode na pohľad toľko, že sa o seba takmer potkýnajú. Ako to tá mini-prevádzka môže vyživiť? Či spoločnosť Tesco presedlala na charitu?
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára