Je toto šoférsky vrchol?

Nie je, viem. Ale poďme po poriadku.

Pri čakaní na zelenú si čas zvyknem krátiť pozorovaním prechádzajúcich áut.

Sledujem, koľkí počas šoférovania telefonujú. Poviem vám, keď niektorý deň nepostrehnem ani jediného telefonujúceho, je to sviatok.

Včera som mal sviatok. Okrem toho, že bolo Valentína, nenašiel sa ani jeden telefonujúci.

Dnešok to však tromfol.

Opäť som postával na ostrovčeku uprostred križovatky a čakal na kráčajúceho pandrláka. Jedno z áut divne vybočilo z jedného pruhu do druhého. Zavrávoralo, zavlnilo sa, akoby smerom k nám. Na zlomok sekundy mi zaredlo.

Pozriem s hrôzou cez predné sklo a... na ústa šoférujúceho chlapa bola spredu prisatá žena zo sedadla spolujazdca, videl tak leda prd.

-*-*-*-

Niekedy som si myslel, že scenáristi filmov si tie nepravdepodobné príhody vymýšľajú pod vplyvom halucinogénov, že skutočnosť nemôže byť tak odlišná od normálu.

Kedysi som fajku v noci v stojacom aute považoval za vrchol dekadencie, že také voľačo sa bežne v živote nestáva. Lúčne hry za svetla s levicou ma už neprekvapili. Dnes som mohol byť mŕtvy a v novinách by vyšiel titulok: "Zrazili leva počas prehliadky mandlí."

Tisíctristo hrmených, veď Valentín bol včera... scenáristi ten život predsa len poznajú.