29. 7. 2010

Trochu podúrovňového bulváru s hlbokým ponaučením

Život ma zavial na poštu. Ako mnohí, nechodím tam rád, lebo temer vždy mám z pracovníčok pošty dojem, že ich obťažujem. (Občas som milo prekvapený. Občas.)

Dnes bol k môjmu okienku minimálny rad. Mal som šťastie.

Okienok pritom nebolo otvorených veľa. U dvoch z nich nestál nik, príslušné pracovníčky už asi boli služobne staršie, takže sa na ne dostala menej náročná agenda (rozumej "vybaviť len niekoľko ľudí za deň").

Potom naše okienko, rad kratučký. A nakoniec kľúčové okienko, kde teta makala ako o dušu spasenú. Vybavila štyroch, kým "moja" teta vybavila len dvoch.

Medzitým sa po pošte premávala jedna známa pani s kočíkom. Volá sa Zlatica Puškárová a asi potrebovala poslať list. Asi u každého otvoreného okienka sa pokúšala kúpiť obálku. Nakoniec zakotvila na konci toho najdlhšieho. "Moja" teta a teta od vedľajšieho okienka bez zákazníkov po nej zvedavo pokukovali a komentovali. Obálku jej však ani tá vedľajšia nepredala. Nemá ju v agende.

(Veď som vravel, že bulvár. Ale nezostanem dlžný ani to ponaučenie.)

Pred Slovenskou poštou sme si všetci rovní. Keď povinnosť zavolá, všetci rovnako poslušne čakáme v kľúčovom rade.

Pošta je ako smrť.



2 komentáre:

Polepetko povedal(a)...

Viem si živo predstaviť ako to tie zlaté tety za okienkami komentovali. Čo má čo posielať listy ...

Lev bez hrivy povedal(a)...

Za hrubým sklom nebolo počuť. Ale ostré zraky zabodnuté do Aranky boli skoro rovnako fopasové ako natiahnutý prst.