Kramáre. Už sú to roky, čo som tam bol na pohotovosti s úrazom. Chodím inam.
Viezol som tam dnes ráno levicu na niečo jednodenné.
Exteriér poznám. Interiér ma šokoval svojou... zanedbanosť nie je to správne slovo. Zaostalosť tiež nie. Nenachádzam slov, to je presné.
Prišli sme pred príslušné lôžkové oddelenie. Čakal nás tam menší dav, nejakí nádejní ležiaci, nejakí odprevádzači. Zvoníme. Nič.
Z iných dverí vyšla zdravotnícky odetá žena, že čo hľadáme. Bez pozdravu. Prítomnosť zopár v ľudí županoch jej nenašepkala nič. Tak jeden hovorí, že teda snáď ten príjem... nič príjemné. No tak choďte na oddelenie. Ťažko sa dalo, keď dvere s guľou zavreté. (Nekritizujem dvere s guľou.)
Až potom sa dvere otvorili, pusa, drž sa, čau poobede.
Mnoho rokov som chodil na inú planétu. Toto je fakt prúser a ešte väčší, než som sa obával.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
3 komentáre:
no a to si nevidel provinčné špitále! Tam ochorieš už len z toho hrozne zanedbaného a spustošeného interiéru a pripadáš si ako v Albánsku. Síce som tam nebola, ale lepšie to asi nebude.
no, zdravotnictvo, kapitola sama o sebe, vsade, nie len na Slovensku
Kedysi som sa po provincnych nemocniciach nachodil ako nejaky turista... vravis, Germa, ze je to horsie nez byvalo? No tak to je strasne.
Zverejnenie komentára