Myšlienka mi v lebke tlela už dlho, niekde v podvedomí. Dnes sa sformulovala vo vedomí.
Uvedomili ste si, ako odlišne sa správate na internete a v reálnom živote?
Nie, nemám na mysli len bezpohlavných anonymov, ktorí sa na internete odbavujú neskutočným spôsobom. Nemyslím len nás, blogspoťákov, ktorí sme neznámi a predsa známi. Myslím takmer všetkých, vrátane zväčša identifikovaných smečkárov, či dokonca známe tváre publikujúce na internete už dlho a bez možnosti omylu v určení osoby.
Takmer všetci. Málokto je výnimkou.
Pokiaľ čítame cudzí článok - je jedno, či to je informácia, príbeh, úvaha, ... - a pocítime potrebu vyjadriť sa k nemu, urobíme to. V diskusii k nemu, na vlastnom blogu alebo kde sa dá.
Viete si predstaviť niečo také v realite?
Cestujete autobusom, dve babky debatujú o podstate vodného a stočného, vyplynie z toho situácia, v ktorej by ste chceli niečo podotknúť - ale neurobíte to.
Traja ľudia sa bavia o futbale. Vstúpite im do rozhovoru s tým, že Fico je kokot a Dzurinda tiež? Asi nie.
Zaujme vás levica, ktorá oproti vám sedí v banke a vysvetľuje vám podmienky úveru. Napadne vám, aké má asi nohavičky - ale nespýtate sa jej na farbu.
Dieťa prinesie zo školy poznámku, ktorá vás rozosmeje - ale nezavesíte mu na nos, že presne za to isté ste pred 30 rokmi dostali poznámku i vy.
Každý by vedel vymenovať milión (prípadne trochu menej) situácií, keď mu niečo napadlo, ale nechal si to pre seba. Na internete to vyvalí tak, odhadujem, v polovici prípadov.
Všimol som si na sebe, že (pravdepodobne) vďaka internetovej komunikácii prestávam mať prirodzené zábrany aj v realite. Za posledný týždeň som sa prihovoril na ulici trom ľuďom, s ktorými som nemal absolútne nič. Len mi tak napadlo, že im niečo poviem - a urobil som to.
A prežil som to.
P.S. Nie, žiadnej levice som sa na farbu nohavičiek nepýtal. Až tak ďaleko som zatiaľ nedospel. :-)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
9 komentárov:
uz som o niecom podobnom uvazovala, aj ked som sa nedostala az k tym nohavickàm :) ale v podstate to robim, hodim komentàr v obchode, zapojim sa do debaty, ked nie je prilis osobnà a tiez prezivam, zatial bez ujmy a ludia sa vacsinou usmejù a màm obcas pocit, ze im to aj dobre padne :) len treba vediet odhadnùt situàciu ;)
palculienka, v Tvojom pripade ma zmysel uvazovat najma o slipoch alebo boxerkach, aby to bolo analogicke :-)
vstupujem do rozhovorov, ak to nie je osobne. a aj na tie nohavicky sa viem spytat. v realite. sakra, je divne, ked si clovek prenesie vlastnu identitu na net?
k.
Pred pár rokmi by som s podobnými formami nadviazania rozhovoru mala trochu problém, keďže som bola vždy hanblivá. Oťukala som sa práve na blogu a občas prekvapím samu seba, keď sa prihovorím neznámemu mužovi :o)
k., spytat sa nejakej zeny na nohavicky, to nie je osobne?! :-)
Blueska, ked uz si sa prihovorila niekolkokrat, pomaly by Ta to aj malo prestat prekvapovat... :-)
Myslím, že je to úplne prirodzené, že na nete je človek odviazanejší, lebo tu sedím za PC a len moje myšlienky lietajú sieťou. Schovaná za nick si môžem dovoliť kadečo (čo, to závisí od toho, aký som človek vnútri) a až sa ma spýtaš na tie nohavičky, budem ti tykať, hoci sa vôbec nepoznáme a kľudne naťukám odpoveď, že som naostro, pritom sa pohniezdim na stoličke a povytiahnem si bombarďáky zo zadku :D
lev, zalezi na tom, ako sa to spytas. skor by som ti povedala, ake a ci mam na sebe nohavicky, nez odpovedala na otazku ci si myslim, ze je Boh alebo ci som vydata. btw., v suvislosti s peknou odpovedou slonice, ja tu teraz fakt sedim naostro. :-)) dobru noc.
k.
Dakujem slonici a k. za intimne detaily, dufam, ze obidvoje bombardaky su uz oprate :-)
Zverejnenie komentára