Nefungujúce zvončeky ma zaviali na poštu.
Viete, ako sa mnohí ľudia sťažujú na poštárov, že ani nezisťujú, či príjemca doporučenej zásielky je doma. Rovno šmaria do schránky predpripravený lístok, že ho nezastihli.
Na toto sa momentálne rozhodne sťažovať nemôžem. Naša poštárka vždy zazvoní a keď sa dozvoní, vďaka výťahu svižne vybehne až do našej výšavy.
Lenže teraz sú zvončeky pokazené a nečudujem sa, ani nehnevám, že sa nehnala na neznáme poschodie. Aj poštár je len človek.
(Takže toto nebola pointa.)
Na našej pošte sú momentálne dve okienka na výdaj uložených zásielok. Kým som bol vybavovaný pri mojom, pri druhom bola pani, ktorá mala až tri žlté lístky. Dva prešli bez problémov, držala už v ruke dva listy. Podáva tretí a poštová pani sa zarazí:
"Naďa?"
"To je dcéra."
"Hmm... a máte nejaký doklad?"
"Nó... áno, mám jej zdravotnú kartu," priznala sa pani a ešte sa mierne nervózne pozasmiala. To vyvolalo záujem poštovej pani.
"Lebo to je zásielka do vlastných rúk, tú by som vám ani nemala dať."
"Čo-o? Veď dcéra má desať mesiacov, pochybujem, že by si ju svojimi rukami prišla prebrať."
Zozadu som počul chichot ľudí čakajúcich v rade. Ale poštová pani tromfuje:
"To povedzte na sociálke!"
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára