A že aká hádka o oddeľovač?

Pokladňa v obchode. Pred ňou si ľudia kladú na pás veci, čo si plánujú zakúpiť a teda zaplatiť. Ešte predtým ich musí pokladníčka napípnuť do kasy.

A pokladníčka nelení, pípa ostošesť.

Píp, píp, píp.

Píp, píp.

Píp.

"Počkajte," kričí staršia teta zozadu, "to už je moje."

Pokladníčka si strihla jeden facepalm. Zazvonila si na vedúcu, ktorá jej musí potvrdiť storno a začala poučovať dav, v podstate nikoho konkrétneho:

"Dávajte si tam tie oddeľovače..."

Vtom to začalo. Pokladníčka už nepovedala ani slovo, len otvárala naprázdno ústa spolu s ostatnými v dosluchu, s výnimkou mladšej levice, ktorá mala už v pokladni napípnuté všetok svoj tovar plus jeden, a práve staršej tety.

Tie sa do seba pustili ako dve kohúty. Že levica si oddeľovač dala pred svoj tovar, teta kontruje, že oddeľovač sa predsa dáva za svoj tovar.

Pak už bylo tělo na tělo. Teda nie doslova ako spieva klasik, ale kukali sme.

Nuž čo, ostatným nám aspoň čas prešiel, nebolo otupno v rade. Ale prečo sa obe až tak hádali?