Oplan na ceste

Nebudete veriť, ale dnes som videl čistého oplana na ceste.

Nevšimol som si síce, či išiel na opli, ale na vozidle mal veľkými písmenami napísané OPLAN.

A práve teraz som zistil, že ma zrak nešálil, išlo o auto z tejto firmy.

Tak tomu poviem ideálne zvolené meno právnickej osoby, marketingový zázrak.

Lev má tiež lietadlo na reťazi

Mladá generácia ma vyzvala do reťazovky. Nespomínam si, či som už vôbec za tie roky blogspotovania už v nejakej bol a či sa mi to vôbec, oné, hodí ako relatívne starému levovi. Ale však dobre, všetko poporiadku, aj na to dôjde a dosť skoro.

Úloha číslo 1: Prezraď na seba 11 pikantností

Pikantnosť farebná. Páči sa mi ružová farba.

Pikantnosť veková. Keďže som od vysokej školy nepretržite v styku s momentálnymi vysokoškolákmi, veľakrát si neuvedomujem, že už prosto nemám dvadsať. Teraz to síce opakovane zdôrazňujem, že som starší model leva, ale to je čiastočne na ospravedlnenie toho, že moje pikantnosti nebudú až také pikantné, ako by mohli byť, keby som sa fakt rozbehol a zabudol...

Pikantnosť módna. Mám rifle prešúchané medzi nohami. Zatiaľ to pred levicou úspešne skrývam, ale akonáhle na to príde, dostanem hubovej polievky a budem musieť navštíviť príslušný obchod a zakúpiť si ďalšie.

Pikantnosť gurmánska. Vive le chocolat! Ale fakt, ako som lev, tak mám slabosť pre čokoládu.

Pikantnosť špiónska. Rád odpočúvam cudzie rozhovory. Nie zo zlej vôle (škodiť, škodiť, škodiť, to nie), nie kvôli tomu, aby som to mohol šíriť, ale jednoducho som zvedavý. Je to škaredé.

Pikantnosť dendrologická. K tomu všetkému som obľúbenou bútľavou vŕbou mnohých. Bolo mi zverené množstvo dôverností, príbehov a pochybností. Nikdy v živote som takéto tajomstvo neposunul ďalej. Je to pekné (teda aspoň dúfam, že ma v duchu chválite).

Pikantnosť automobilová. Bojím sa na sedadle spolujazdca. A to čím ďalej, tým viac, úmerne tomu, ako rastú moje šoférske skúsenosti (nevravím, že sú dobré).

Pikantnosť jazyková. Na strednej škole som nadával ako drevorubač, že aj spolužiak, čo je teraz drevorubačom, za mnou občas nestíhal.

Pikantnosť politická. Ešte v čase, keď kandidovala, bol som poctivým voličom NEI. Škoda, že nás nebolo viac a prestala kandidovať. (Toto je fakt pikantné, aj keď mladšie ročníky to pravdepodobne neocenia.)

Pikantnosť kožková. Doma často chodievame bez oblečenia, len vo vlastnej kožke. Levica, mláďatá i ja. Keď je horúco, ráno, po sprche, počas obliekania a tak všelijako. Zvonček dverový vtedy spôsobí paniku a raz ráno som dokonca po adamovsky majestátne vkráčal do miestnosti, kam medzitým nečujne prišla opatrovateľka (tá nie je z rodiny, takže to bolo nepatričné).

Pikantnosť umelecká. Som presvedčený, že mám neskutočný talent ako spevák, komik, vážny charakterový herec a spisovateľ, všetko odrazu. Problém je, že som nedostal šancu. A levica ma nepustila do Česko-Slovensko má talent, takže smola. Ostáva mi len písať, to mi nedokáže zakázať, ha.

Úloha číslo 2: Odpovedaj na otázky

1. Kto bola vaša najlepšia kamarátka, keď ste mali desať rokov?

Ejha, to bolo už tak dávno, že si nespomínam. Viete, ja som vtedy moc kamarátok nemal, skôr kamarátov. Len odhadujem, že už sme sa vtedy kamošili so susedskou rodinou a v takom prípade by to pravdepodobne bolo levíča-dievča od nich o pár rokov mladšie. Ona pôvodne vyrástla do pohľadnej levice, ale potom sa to nejako zvrtlo a už niekoľko rokov je anorektická, ale že naozaj über – vidieť kosti na ramenách a stehnách... fuj.

2. Ktorú pesničku ste naposledy s vervou počúvali sto krát dokola a dokola a ešte raz?

Polemic – Nebudem tu večne

otec rád častoval ma vetou
mladý uč sa nebudem tu večne!
strašne mi tým na nervy liezol
lákalo ma žiť nebezpečne

počúval som jedným uchom dnu druhým von
mohol som sa vyhnúť nepríjemným následkom

počúvaj nebudem tu večne!
ležať v chládku to mi nepripadá smiešne

alebo aj

počúraj nevydržíš večne
ležať v chladnom to mi nepripadá smiešne

3. V akej polohe spíte?

Ráta sa aj posediačky?
V posteli ľahnem a spím. Inými slovami ako ľahnem, tak spím, polohu (spánku) neriešim.

4. Zverujete niekomu svoje tajomstvá? Komu a prečo?

Ako ktoré a ako komu. Samozrejme levici (tie, ktoré sa netýkajú jej) a okrem nej tomu, kto príde na dosluch, ale s mierou. V podstate každé tajomstvo najviac jedinému človeku a keď zistím, že ho vie ešte niekto iný, tak už ďalšie tajomstvo nepoviem – okrem levice, to je prosto stálica s nekonečným kreditom.

5. Za čo sa najviac hanbíte?

Zakladám si na poctivosti a predsa sa výnimočne pošmyknem a zaklamem. Potom ma strašne mrzí a hanbím sa ako pes a uvádzam to na pravú mieru, aj keď sa na to nepríde.

6. Na čo ste najviac pyšní?

Samozrejme na mláďatá.

7. S kým, kedy, aký, kde bol váš prvý bozk v živote?

Detské hry si už nepamätám, tuším aj niečo bolo, ale posuňme sa do obdobia prvých romantických lások.

Prvý skutočný bozk bol so super blond levicou, ktorá prenasledovala v snoch asi mnohých adolescentov zo svojho okolia, aj mňa. Dostal som ju na rande vo všetkej počestnosti a pri lúčení som sa odvážil nahnúť – a ona ma pobozkala. Bolo to betálne, aj keď to bolo len pery na pery.

Bohužiaľ na ďalšom stretnutí sa ukázalo, že ja ju v snoch rozhodne neprenasledujem a bola to od nej len automatická reakcia, keď nevedela, čo narýchlo robiť, keď ju ten mladý lev očividne chcel pobozkať. Hehe, možno práve to stálo za to.

8. Akú najnebezpečnejšiu vec ste v živote urobili?

Safety first, o to tu beží.

Povedzme, že dosť nebezpečné bolo, keď som sa s kamarátmi v prichádzajúcej búrke štveral na tatranský končiar a cestou dole okolo nás blesky mlátili hlava-nehlava.

9. Bojíte sa niečoho? Čo to je?

Viď automobilovú pikantnosť. Naše cesty sú plné debilov a arogantných chrapúňov, takže sa obávam, že ma s najväčšou pravdepodobnosťou skôr či neskôr postihne vážna havária.

10. Boli ste niekedy u veštice? Čo vám povedala?

Veštice sú šarlatánky a podvodníčky vyťahujúce prachy od ľudí, ktorí si ich musia zarobiť prácou vlastných rúk alebo hláv. Nikdy v živote.

11. Máte nejakú pesničku / film / knižku, ktorá vás vystihuje? Akú a prečo?

V žiadnom prípade ma nič nevystihuje, som úplne úplný originál. Iste, sú mnohé pesničky, knihy a filmy, čo sa mi páčia, ale to s vystihovaním nemá nič spoločné.

12. zákerná bonusová otázka: Napísali ste niekedy báseň? Publikujte ju tu!

Zopár ich bolo, v takom tom čiernom pubertálnom období, ale fakt si ich nepamätám. Záujemcov o moju súčasnú tvorbu odkazujem na posledné dva riadky v otázke č. 2.

Úloha číslo 3: Nominuj ďalších súťažiacich a vymysli pre nich 11 otázok.

Otázky sú ľahké. Nominácie ťažké, lebo mám pocit, že moji čitatelia sú zvyčajne z tých životom ošľahanejších, aspoň čo si tak spomínam. Skúsim. Zaradím aj tých, ktorí mňa síce nečítajú, ale ja čítam ich a píšu prinajmenšom zaujímavo. Budem rád, keď aspoň jeden z vás odpovie a tak moje otázky nevyjdú naprázdno.

1. Ktoré manuálne práce máš rád?
2. Obľúbené auto? (Značka, konkrétny kus, sci-fi vychytávka, čokoľvek.)
3. Kožené oblečenie, dokážeš nosiť niečo také okrem opasku, klobúka a topánok?
4. Akú najhoršiu knihu si kedy čítal?
5. Aký máš vzťah k vlastným fotografiam?
6. Prečo sa niektorým témam v blogu vyhýbaš?
7. Dokážeš pochopiť to množstvo televíznych reklám?
8. Ktorá obľúbená dovolenková destinácia ťa vôbec nepriťahuje?
9. Sasica alebo Latinský?
10. Ktorý škandál ťa najviac rozhorčil?
11. Ktorý moment v živote by si si rád zopakoval?

Moje tipy na pokračovanie sú najmä
Aneta,
Blanka,
Rori,
Spomalená bublinka,
Wabt,
ale aj vy ostatní pamätajte: ak sa zapojíte do mojej vetvy a odpoviete aj bez vyzvania prinajmenšom na mojich 11 otázok, potešíte leva v dúpäti. A to sa oplatí!

(Veršovanie on the fly, cool.)

(Veď vravím, že si rád fandím.)

Zaspatý v minulom storočí

Počúval som dnes ráno reklamnú vložku v rádiu. Nie, nebola na vložky. Bola na plánovaný koncert Michala Davida niekde na Slovensku, či dokonca šnúru? Čertvie. Tak veľmi ma zaujali iné aspekty vložky, že som si tieto informácie nejako nezafixoval.

Sám pán David totiž v rámci vložky odpovedal na niekoľko otázok. V zmysle, že ho teší, že ešte po 30 rokoch od ich vzniku jeho veľké hity priťahujú fanúšikov. Že to chytilo teenagerov v 80. rokoch, to je samozrejmé (ok, sebavedomie môže byť), že to chytilo ďalšiu generáciu, nuž hádam kvôli rodičom a ich nostalgii. Ale že to chytá aj súčasnú mládež, to je zázrak.

"Asi každej si chce prožít svoji lásku z pasáže a svůj diskopříběh..."

Čo the F?!

Po prvé, nechce každý. Nechcem a ani som nikdy nechcel, ani pred dvadsiatimi rokmi. To si už pri podobných kecoch nikto nepamätá, o čom bol film Láska z pasáže? A že hlavný hrdina Diskopříběhu je polosirota, flákač a kominársky učeň? Ďakujem, neprosím si.

Po druhé, pán David presne túto vetu pri každom natriasaní sa (t.j. pri interview, aký je vow) hovoril už v minulom storočí. Už by si skutočne mohol vymyslieť iný slogan, nuda.

Pravda, nie je vylúčené, že ho uvidíme STV v niektorom z ďalších pokračovaní úspešnej relácie Legendy popu. (Nesledujem, ale jeden člen rodiny sleduje fanaticky, tak som oboznámený.)

Tešíte sa?

A že aká hádka o oddeľovač?

Pokladňa v obchode. Pred ňou si ľudia kladú na pás veci, čo si plánujú zakúpiť a teda zaplatiť. Ešte predtým ich musí pokladníčka napípnuť do kasy.

A pokladníčka nelení, pípa ostošesť.

Píp, píp, píp.

Píp, píp.

Píp.

"Počkajte," kričí staršia teta zozadu, "to už je moje."

Pokladníčka si strihla jeden facepalm. Zazvonila si na vedúcu, ktorá jej musí potvrdiť storno a začala poučovať dav, v podstate nikoho konkrétneho:

"Dávajte si tam tie oddeľovače..."

Vtom to začalo. Pokladníčka už nepovedala ani slovo, len otvárala naprázdno ústa spolu s ostatnými v dosluchu, s výnimkou mladšej levice, ktorá mala už v pokladni napípnuté všetok svoj tovar plus jeden, a práve staršej tety.

Tie sa do seba pustili ako dve kohúty. Že levica si oddeľovač dala pred svoj tovar, teta kontruje, že oddeľovač sa predsa dáva za svoj tovar.

Pak už bylo tělo na tělo. Teda nie doslova ako spieva klasik, ale kukali sme.

Nuž čo, ostatným nám aspoň čas prešiel, nebolo otupno v rade. Ale prečo sa obe až tak hádali?

Letné hľadania a nenálezy

Osobne som v lete nič zaujímavé nenašiel, keď nerátam iskričky v leviciných očiach.

Ale zdá sa, že poniektorí hľadajúci cez Google chceli u mňa niečo nájsť. Tak napríklad:

- ešte stále je v kurze Marie Kabrhelová, sa čudujem, že si na ňu ešte niekto spomína,
- bárskto v rôznych obmenách informuje, dotazuje sa a ľutuje, že poslal žiadosť o priateľstvo,
- neutícha ani záujem o ľudožravé levy - aj keď ja som veľmi mierumilovný, pokiaľ ma niekto nenaserie nenaštve.

Problémom je, že týmto ľuďom, zvieratám a veciam som sa venoval len veľmi okrajovo. Ako je potom možné, že surferi stále prichádzajú? To už naozaj jeden pofidérny blog bez vyššej informačnej hodnoty je jedným z najautoritatívnejších zdrojov o Marii Kabrhelovej, ľudožravých levoch a žiadostiach o priateľstvo?

Asi nikto iný o tom nepíše už vôbec nič.

80. roky

Nehaňte ma za moju spomalenosť. Pokiaľ ste si to všimli sami dávno, nečudujem sa. A že ja som si to všimol až teraz, no čo, som spomalený najmä preto, aby ste vy všetci vedeli, že ste rýchli (a rýchle).

Akosi som si to všímal od začiatku leta. Začalo to slnečnými okuliarmi. Nejako sa nám rozmohli veľké slnečné okuliare s kovovými rámikmi. Ako z 80. rokov.

Ešte dnes mám v živej pamäti, keď ma pred plus mínus pätnástimi rokmi vtedajšia najdôležtejšia levica doslova dokopala ku kúpe iného vzoru rámu než populárnych žbirkoviek. Tak populárnych... boli populárne v 80-tych rokoch a u mňa boli populárne ešte v rokoch 90-tych, keď už u ostatných populárne neboli a u mojej levice zvlášť.

A sú tu späť! Zatiaľ v podobe slnečnej, ale tuším, že v zime uvidím nejedného mladého leva (či levicu) s klasickým dizajnom. Vtedy nastane čas zabehnúť do pivnice, vyhrabať starý rám a nechať si ho v optike vyglančiť a naplniť súčasnými dioptriami. Juch.

Druhým znakom je pomalé objavovanie sa digitálok na rukách. Zaregistroval som, ale tuším minulý týždeň o tom bol aj článok v SME. Juch, ak korózia nezožrala moje digitálky z 80. rokov, nahradím nimi súčasné tikitálky, len to tak luskne. A budem in!

Na posledný pozorovaný prejav 80. rokov si zatiaľ netrúfam. Neviem v ktorom Danci, či Dirty alebo Flash (a v milióne iných filmov a najmä v realite 80. rokov) boli v kurze ženské tričká s jedným plecom vystrčeným. Mne to síce pripadá, že dotyčné levice si nevedia tričko obliecť rovno a majú ho veľké, takže im nešikovne padá. Ale ony vedia, prečo ho majú nakrivo.

Nejuch. Tak na toto si fakt netrúfam. Možno raz...

... niektorú upozorním, že má tričko nakrivo a že jej lezie von, oné, plece - a obdarí ma pohŕdavým pohľadom, ak mi hneď jednu nevylepí. Nie. Ani na to si netrúfnem. Len rozprávam.

Ale 80. roky sú už podľa mňa tu.

Troška vulgárneho humoru na účet štátu

Všetci vieme veľmi dobre, že diskusie na internete sú niekedy (rozumej často) silne naplnenou (rozumej úplnou) žumpou. Obzvlášť vynikajú nemoderované diskusie, ale aj také SME napriek moderovaniu ponúka platformu pre názory najrôznejšieho druhu. Ej, ako guľantne som to pomenoval.

No prosto hreší sa rado, hreší sa často.

Dnes som sa dostal k alternatíve známeho Absurdistanu. Ten onehdy označoval reálne Československo. Dnes máme len naše svojstojné Slovensko, takže aj označenie musí byť iné. Návrh z diskusie:

Slovensko uz sa malo davno premenovat na Kokotistan.
Zdá sa vám to nemožné? Odpoveď na návrh z oficiálnych kruhov nenechala na seba dlho čakať a svedčí o tom, že sa nebojíme skúšať aj originálne cestičky. Keď to nimi nejde, vrátime sa späť, aký problém?

Ono sa to uz v minuosti premenovalo, ale kokoti protestovali proti tomu, aby sa Slovensko spájalo s ich menom.

Automaticky proti všem

Aby som nezabudol na moje včerajšie vyvádzanie.

Keď šoférujem, snažím sa neprepínať na automat. Za volantom nie som rozhodne dobrým spoločníkom, nepokecáte si so mnou moc súvisle. Mobil neberiem zásadne. Sledujem okolie. A predsa...

Tak som si to včera šinul od križovatky ku križovatke, sledujúc autá pred sebou, chodcov, ostatné autá. V diaľke som videl, ako z ulice, do ktorej som plánoval zabočiť, vyšlo biele SUV. Pomyslel som si - pán je frajer, vychádza v protismere z jednosmerky, to určite stál hneď na kraji a nechcelo sa mu robiť celé kolečko.

Prišiel som k poslednej križovatke. Pustil chodca cez prechod. Zabočil doprava. Prešiel pár metrov. Bolo mi divné, že všetky autá po oboch stranách stoja obrátené oproti mne.

Došlo mi to, čo už iste aj vám, asi po 20 metroch. Kurnik, veď ja som v jednosmerke v protismere! Zaregistroval som troch teenagerov, ktorí sa na chodníku uškŕňali.

Kým som v tej oblasti pár týždňov nebol, zmenili smer "mojej" jednosmerky! Dokonca by som podľa zábavy výrastkov usudzoval, že novinka je to čerstvá, keďže to vyzeralo tak, že nie som prvý (a ani posledný), kto porušil vážne pravidlo.

No dobre, nikto nešiel oproti (našťastie), takže som vycúval späť a zhodnotil situáciu tak, že možno otočili všekty jednosmerky v blízkom okolí. Takže som skúsil kolečko v opačnom smere - a nemýlil som sa. Dostal som sa, kam som potreboval.

Ale hrešil som. Na zmenu, aj na seba. Že na značky som mal automat zapnutý.

A toto čo je tu? Denník Smena?

Test.

Akože naozaj test, lebo som práve zistil, že Googlovci zmenili editor, práve keď sa dejú vážne veci, o ktorých cítim silnú potrebu napísať.

Vyskúšame nejaký odkaz, áno, stačí na moju stránku hlavnú.

Skúsim aj menovky a iné veci, čo sa mi tu objavujú vedľa. Pokiaľ tento, prepytujem, článok uvidíte v nejakej rozumnej podobe, tak vedzte, že som to zvládol.

Už ale tuším, prečo poniektorí spolubloggeristi a spolubloggeristky v poslednej dobe v článkoch tak nadávali na Blogger.

Zvyk je železná košeľa.

Bonusová otázka: Kto vie, odkiaľ sa vzal titulok?

P.S. Ale čo ja viem, mne sa zdá, že to všetko funguje hladko. Kto s tým má nejaký problém, nech sa prihlási na savane.

Mr. 1,5

Kto by si už dnes spomenul na Mikolaja? Okrem toho, že vyrábal na ministerstve školstva prúsery, je už v prachu dejín.

Jurzyca ešte i dnes je hádam posledný deň ministrom školstva. Podľa výsledkov takým o ničom.

Ale designovaný minister školstva, pán Čaplovič, tak to je teda riadny odborník, taký jedenapolnásobný.

Na jednej strane nepovolí žiadnu súkromnú školu. (Problémy s Bruselom a Luxemburgom? Ček.) Na druhej strane nedovolí ísť do gymnázií žiakom, ktorí by na to objektívne mali, ale nemajú splnené jeho osobné predstavy o dobrom prospechu. (Ešte väčšie podvádzanie v školách? Ček.)

Keby sa radšej zameral na zlepšenie kvality konkrétnych škôl, keď už na to príde.

Máme sa na čo tešiť.

P.S. Som na seba hrdý, že som sa dokázala premôcť a vyeditoval som všetky vulgarizmy. Povedať som si ich povedal, uľavilo sa mi trochu, a tento text ich zase tak veľmi nepotreboval. Iný názor?

Výhodný biznis ako pre koho

Neveriacky som krútil hlavou nad rozhovorom, ktorý som si prečítal v Hospodárskych novinách. Matej Demeš sa v ňom zhovára s Imrichom Bérešom, predsedom Predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne, a. s.

Pripomenulo mi to reklamný rozhovor s Imrichom Bérešom, ktorý hádam dva týždne v kuse púšťalo jeho nemenované rádio Hey o tom istom čase (zmluva nepustí). V ňom sa Mravec pýtal na výhody stavebného sporenia a pán predseda predstavenstva mu ich vysypal z rukáva.

V prípade rozhovoru v HN si pán novinár nechal tiež bez odporu navešať na nos toľko bulíkov, že sa mu snáď musel ohnúť do orlej podoby.

Vyberám:

Problém je v tom, že každá vláda si myslí, že stavebnému sporeniu rozumie. V princípe je to naozaj jednoduchý vstup a jednoduchý výstup. Súvislosti sú však oveľa zložitejšie. Za uplynulých 20 rokov fungovania stavebného sporenia štát vložil v podobe štátnej prémie do systému 1,2 mld. eur. Občania z úverov zo stavebných sporiteľní financovali obnovu a výstavbu svojho bývania sumou vyše 8,5 miliardy eur. Len odvody a dane z príjmov a DPH z týchto investícií predstavovali príjem štátneho rozpočtu viac ako 4,3 mld. eur. Čistý prínos zo stavebného sporenia pre štát predstavuje až 3,1 mld. eur. V konečnom dôsledku je teda stavebné sporenie pre štát veľmi výhodný biznis.

Ozaj výhodné. Zo spomínanej 1,2 miliardy eur si istú nezanedbateľnú časť odniesli tzv. priateľskí sporitelia. To boli takí, ktorí nemali v úmysle stavať, len sporiť a odniesť. Priateľské peniaze šli všelikam, do spotreby, na iné investície. Najmä v začiatkoch stavebného sporenia boli podmienky voľné a veľkorysé.

Ďalej, hovorí vám niečo otázka "nemáš nejaké bločky, aby som mohol vydokladovať stavebnej sporiteľni..."?

A s tým suvisí aj tretia výhrada. Nezdá sa vám čudné, že by sa z investície vo výške 8,5 miliardy odviedlo do štátneho rozpočtu v rôznej podobe až 4,3 miliardy, čiže viac ako polovica? Že k tým 8,5 miliardám si treba primyslieť aj ostatné zdroje financovania všetkých výstavieb a rekonštrukcií? OK, ale potom aj prínos treba adekvátne krátiť a nie sa oháňať celými 4,3 miliardami. (Mimochodom, všetky odvody sú príjmom štátneho rozpočtu?)

Ale pán Demeš nemal ani jednu námietku. Buď nerozumel alebo práveže rozumel.

P.S. Ako som toto mohol poetické vyjadrenie prejsť bez povšimnutia: Nech mi niekto vysvetlí, čo je na stavebnom sporení neekonomické... Veď bankový priemysel je krvou a kyslíkom tejto krajiny. A stavebné sporiteľne ako špecializované banky zohrávajú významnú rolu v oblasti financovania bývania.

Pomotaná prvá päťka

Tak som sa dopočul, že vraj sa v Moskve bude konať exhibičný zápas pri príležitosti hokejovej Série storočia. A následne som si o tom aj prečítal.

Dopočul som sa o tom v rádiu spôsobom, ktorý ma mučil. Rozhlasový moderátor v rámci komentára vyrobil slávny útok Larionov - Fetisov - Krutov a skvelú obrannú dvojicu Makarov - Kasatonov.

Umiestniť Sergeja Makarova do obrany môže len úplný hokejový ignorant. A Vjačeslava Fetisova do centra útoku tiež.

Ach jaj.

Valentín po levovsky

Ráno ma levica prekvapila. Stihla ma obdarovať až dvakrát, z toho raz veľkou čokoládou, skôr než som sa vôbec prebral.

Cez deň som si márne lámal hlavu, že aký valentínsky darček zabiť. Nechal som to na okamžitú inšpiráciu v obchode.

A prišla. Pointa problému je v tom, že čokoláda v opačnom smere by sa nestretla s takým nadšením ako u mňa. Levica chudne.

Ako tak hľadím do regálu s fajnovými cereáliami, stále sa mi nepozdávali.

Zrak mi padol na policu s kávou. No jasné! Kvalitnejšiu kávu dám, to je skoro čoko a pritom niečo úplne iné, akceptovateľné aj pri súčasnej životospráve.

Dal som.

"Bola v akcii?"

Bolo mi treba rozmýšľať?

Nie, nebola.

Na drzovku, lebo MNE sa to prepečie

Dnes som bol náhodou na obed v Číne. Teda presnejšie, obedoval som v číne.

Počas polievky do reštaurácie vstúpila povedomá tvár. Rozhliadla sa a ja som sa naopak zamyslel. Na počudovanie som si rýchlo uvedomil, o koho ide. Bola to telebrita. Jedna z tých mála slovenských, ktoré sa mi nehnusia.

Aj keď po dnešku neviem...

Všetko bolo dosť dlho v pohode. Sadla si. Otvorila mininoťas Apple. Niečo v ňom kutila, objednala si. A potom zazvonil telefón.

"Jasné, jasné. Trochu som sa zdržal na jednom stretnutí, budem tam za dvadsať minút" (práve si objednala obed, ktorý sa nedá zjesť za 10 minút, nehovoriac o čase potrebnom na doručenie na stôl) "viete, kde to je, Eurovea?" (A navyše z tejto reštaurácie sa tam ani nedá dostať pod 5 minút, pokiaľ človek neignoruje všetky dopravné predpisy.)

"Tak pokiaľ máte nízke auto, môžete do podzemnej garáže, alebo potom na drzovku môžete, ako sú tam..."

Ďalej som pár slov nerozumel a zvyšok už nie je podstatný.

Podstatné je, že pre dotyčnú telebritu je úplne prirodzené niekam vliezť na drzovku, porušiť nariadenia, predpisy, lebo však mne sa to prepečie. Autom kamkoľvek, akokoľvek rýchlo.

Z dôb nedávno minulých mi prichodí na um pán Žitný, ktorý to prehnal a životom za jeho drzosť zaplatil niekto iný. Alebo ako mi zvestovala včera levica, pán Konček známy-neznámy z prvej série Superstar sa práve zabil pri šialenej jazde na BMW. Alebo Peter Modrovský, ktorý prosto marihuanu pri sebe musel mať, bez nej by to nebolo ono...

(Poznamenávam, že aj ja osobne som za dekriminalizáciu marihuany, ale keď sú raz pravidlá nastavené tak, ako sú, tak ich treba dodržiavať.)

Všetky tieto príbehy mi pripomínajú jednu staršiu historku, o ktorej snáď ešte za socíku pri televíznej zábave rozprávali komici. Že keď niekam idú autom a zastavia ich esenbáci, hrajú hru "Ukaž držku". Ukážu známu držku (dnes sa hovorí fejs) a príslušník je hneď povoľnejší. Držku vždy ukazuje ten momentálne najpopulárnejší z posádky auta.

Lebo najväčšia telebrita má najväčšiu šancu, že sa jej to prepečie.

Ale naozaj na to spoliehajú všetky a všetci, majú pocit, že sú nad pravidlami, že už predsa nie sú plebs ako povedzme ja?

Preto mám na záver dve otázky, jednu globálnu a jednu, prepytujem, lokálnu.

1. O ktorej z telebrít niekto vie, že je to seriózny človek, ktorý je aj v súkromí, slušný, príjemný a dodržiava stanovené pravidlá, bez potenciálneho zneužívania svojho tele-statusu? (Vedomosť.)

2. Koho som vlastne mal dnes tú smolu stretnúť v čínskom lokále? (Tipovanie.)