24. 1. 2013

Pátrač, skoro súkromné očko



Potreboval som sa spojiť s jedným známym, na ktorého som nemal telefón. Vedel som, že má firmu, dokonca som vedel, ako sa volá. Tak som hľadal na nete. A našiel som v nejakom katalógu.

Volám.

Zdvihla mi to nejaká žena, vravím si, asi sekretárka alebo kolegyňa. Pozdravy.

"Hľadám pána XY."

"Prosím, koho?"

"Hľadám pána XY."

"Na aké číslo voláte?"

Povedal som.

"To odkiaľ máte toto číslo?"

"Z internetu."

"Ako ho môžete mať z internetu? Toto číslo patrí človeku, ktorý by ho na internet určite nedával."

A takto to šlo ešte nejakú dobu, kým ma to bavilo, potom som sa rozhodol, že stačilo, známeho aj tak zjavne na tomto čísle nenájdem.

Len mi teraz vŕta v hlave, že ktorej celebrite som sa to vlastne dovolal.

Či nebodaj mám mať strach?

Rozhodne by si mal dotyčný číslo z netu odstrániť.

17. 1. 2013

Fakt dnes bola v Bratislave dopravná kalamita?



Prepáčte, že sa tak hlúpo pýtam. Som v Bratislave. Celý týždeň som v Bratislave. V predchádzajúcich dňoch som na cestovanie používal MHD, ostatne životný zážitok č. 2 sa udial práve včera.

Dnes som vyrazil do roboty autom. Dôvod je prostý. Namiesto cesty tam a späť ma čakala návšteva viacerých miest ďaleko od seba a použitie MHD by bolo o veľkých prestojoch. (Aj bez snehu.)

Ráno som odhadzovať nemusel, auto bolo pod strechou. Po ceste hromada čľapkanice, všetci radšej udržiavali veľké rozostupy, chválim. Miesto na parkovanie som nehľadal dlho, práve jeden rezident odišiel, ešte po ňom bol suchý obdĺžnik. Vskočil som doň.

Z okna roboty som cez deň videl tú chumelice. Videl som, ako autá na križovatke po zabočení plávu v snehovej kaši. Videl som zasnežené autá. Počul som v rádiu výzvu, že aby Bratislavčania nechali autá radšej doma. Už som to nemohol splniť.

Po robote prídem k autu... no, k autu... skoro som ho nenašiel. Fakt, vedel som kde stojí a predsa som ho v rade ostatných autosnehuliakov temer prehliadol. Tak poďme, poodhŕňať všetok sneh, našťastie skoro nič nebolo primrznuté, očistilo sa to skoro dočista dočista.

Skoro som nevyšiel z parkovacieho miesta, sneženie a pluhy mi za zadkom spravili statočnú bariéru. Ale naveľa predsa.

A poďme do telocvične. Pekných pár kilometrov, niekoľko občas hustých križovatiek, výpadovka Trnavská-Rožňavská, v decembri som to v jeden kalamitný štvrtok vzdal. Dnes nič, absolútne žiaden problém.

Neviem, v ktorej Bratislave bola kalamita, ale nejakým zázrakom v tej mojej nebola.

Väčšiu pointu to nemá. Jedine snáď že poniektorí šoféri poslúchli výzvu a "nevyjeli", za čo im ďakujem.




16. 1. 2013

Dva životné zážitky



Viete, aký som už ja starý lev? Nuž, veľmi. A tak málo som v živote zažil, mám ho strašne jednotvárny. Tak strašne, že sa veľmi teším, keď zažijem niečo nové. V poslednej dobe som mal životné zážitky vyslovene šťastie. Až dva za sebou.

Prvý.

Boli sme vonku s levicou a jedným mláďaťom. Normálna zimná prechádzka, chápete, zasnežený chodník, to si v Bratislave treba užiť, tiež to nie je každodenná vec.

Levíča už bolo trochu unavené a vtedy čo? Vtedy levíčatá neposlúchajú a začnú vyvádzať. Bolo to v norme, aj sme sa s levicou bavili, ale bolo poznať, že už ho nemáme pod kontrolou.

V takých chvíľach sa najmä v obchode stáva, že sa úplne cudzí rodič zastarie, či má mláďa zobrať domov - a mláďa hneď poslúcha.

Vonku sa to moc nestáva, ale tentoraz išla práve okolo staršia pani. Zdráham sa napísať babička, lebo ... lebo to sa hneď dozviete, prečo.

A spustila: "Fíha, kto to tu nepočúva? Veď musíš počúvať mamu. Aj dedka!"

Druhý.

Nastúpil som do trolejbusu. Zdalo sa mi vnútri niečo čudné, ale neprišiel som hneď na to, čo to bolo. Nie, bezdomovec to nebol, tí sú síce humáč, ale práve kvôli tomu ich viem identifikovať.

Po chvíli som si všimol dym. Pozriem lepšie - a od údivu som použil úplne slušnú otázku:

"Prosím vás, vy tu fajčíte?!"

Fakt, ženská vedľa mňa (no dobre, povedzme to na plnú hubu, Rómka bola a nebola sama, ale s mužom či frajerom) žmolila v ruke dymiace žváro a prisvedčila mi.

Keď nereagovala na môj podnej na zahasenie, zabúchal som na búdku šoférovi, že čo to akože má byť, že by s tým mal niečo robiť.

Robil. Vyšiel von, a presviedčal ju, aby to zahasila. Medzitým babka na sedačke oproti: "Viete, ono nám to fakt vadí, ja mám priedušky..."

Toto ma fascinuje. Ľudia sa nechajú v pohode utláčať, znášajú aroganciu ako teľce. Veď ich tam bolo aspoň dvadsať, čo museli vidieť, ako dotyčná hulí. A nikto nič.

Fakt, fajčenie v trolejbuse, to som ešte nezažil. Mimochodom, od šoféra sa presvedčiť nechala. Aby ju nevylúčil z prepravy, kua.




1. 1. 2013

Dobre mi je - a bude?



Keďže sa viacerí kolegovia glo-glo-spoťáci tvária, že Silvester a Nový rok statočne oslavovali, nedá mi nepridať sa so svojou troškou do mlyna budúcich spomienok.

Po dlhých rokoch bol totiž tento Silvester a najmä jeho záver, teda začiatok nového roku, niečím veľmi veľmi výnimočný. A to tým, že sme ohňostroj s levicou strávili v posteli (detaily nebudú, nikdy ich nedávam), ani sme neotvorili šampanské.

Levica ho otvorila až pred chvíľou a už cítim, ako mi začína bublať žilami.

Bez toho by som asi toto hlásenie nepísal.

... ech, teraz som vylial, ber to čert.

Ale dávam si novoročné predsavzatie: písať častejšie a hodnotnejšie než v roku 2012. Odpravedlnením za minulý rok mi môže byť, že som čakal, že bude koniec sveta. Načo potom bolo načim písať? Keďže end nebol, tento rok sa musím snažiť. Nech je tak.